Na výslní

Príbehy Na výslní

Eva


Eva, mladá ambiciózna menežérka okolo tridsiatky, je singel, ale má priateľa. Hľadala byt, nie malý ale ani veľký byt, kde by mohla, cez víkend byť so svojom priateľom. Ponuka z Bieleho kostola bola vyhovujúca a neľutuje. Tých 80 m2 je presne to, čo potrebuje. Má spáľňu, obývačku, kuchyňu a najmä si cení pracovňu, pretože na priváte toto nemala a pomerne často pracuje doma.

Internet ju bez problémov spája s robotou a s celým svetom. Lokalita jej poskytuje kľud, nemá rušivé vplyvy hluku mesta. Rada beháva – jogging jej dodáva relax a lokalita Bieleho kostola jej to umožňuje. Priateľ, asi sa vezmú, nie je proti tomu, aby si v lokalite našli niečo väčšie, ale to až o rok, najprv dokončí projekt a ten postgraduál…

Marek a Sylvia


Marek a Sylvia, sú manželia už tretí rok a majú dve deti. Dlho bývali u Sylviných rodičov, zmestili sa, ale s deťmi by to bol problém. A ani v spodnom prádle sa nemohli doma poprechádzať… Sylvia, ktorá svojim zamestnaním je blízko k nehnuteľnostiam, už veľa dobrého počula o Bielom Kostole. Naštudovala si na internete všetko o mieste, o domoch a bytoch, vyhľadala referencie.

Vybrala si aj druhé dve miesta, kde ponúkali podobné byty. Po návšteve ponúk sa rozhodli (vlastne ona sa rozhodla) a ich prechod do nového bytu urýchlila správa, že čaká dieťa, vlastne dvojčatá. Podmienky nového bývania a očakávania sa naplnili. Byt, ktorý si kúpili, bol 3-izbový s terasou a možnosťou výjsť do záhrady. To veľmi ocenila, keď malých capartov nechala v kočíku pred oknami kuchyne a mohla si robiť svoje práce. Keď si vysadla na terasu, tešila sa kľudu a chvíli, keď príde Marek z práce…

Marika


Marika ovdovela pred 3 rokmi a v rodnom meste na východnom Slovensku sa ocitla sama, len pár kamarátiek a susediek zdieľalo jej občasnú spoločnosť. Najviac jej chýbala dcéra Agáta, ktorá po štúdiach v Trnave si našla partnera v Trnave sa aj vydala. Našli si byt v dedinke blízko Trnavy, vlastne ako by to bola súčasť Trnavy. Biely Kostol jej dosť pripomínal jej rodnú obec a páčilo sa jej tam. Vždy mala radšej vidiek ako mestá. Deti ju volali, aby sa presťahovala k nim, ale nechcela bývať s nimi, nechcela byť na obtiaž. Naposledy, keď mladých navštívila, v parčíku sa stretla s pani približne rovnako starou ako ona, s podobným osudom a ktorá sa preťahovala za rodinou z Bratislavy. Bola spokojná a aj ona začala rozmýšlať o možnosti prisťahovať sa.

Prešli dva roky a veľa sa zmenilo. Predala byt v Bardejove, a kúpila si vlastný byt, v susedstve, vo vedľajšej ulici v Bielom kostole. Je spokojná, každý deň vidí svoje deti a najmä vnúčatá a zároveň im nie je na obtiaž. A keď sa pozrie z okna svojej obývačky, vidí na Karpaty, na kopce tak podobné v svojej rodnej dedine.

 

Môj švagor je somár


„Mám problém v rodine“, skonštatoval Peter a napil sa z oroseného pohára.
„Veľký problém.“ Položil pivo na stôl.
„S deťmi?“
„Nie so švagrom, bratom mojej ženy.“
„Áno, videl som Ďusa, bol nejaký namosúreny a na môj pozdrav mi len odvrkol.“
„O čo ide?“ - opýtal som sa opatrne Petra.
„Pred viac ako troma rokmi sme sa s Evou rozhodli, že chceme zmeniť bývanie, dvojizbový byt už bol malý, deti rástli. Takisto som chcel niečo pokojnejšie, byt v meste bol hlučný a prašný. V tom istom čase sa rozhodol aj švagor Ďuso, že si postaví byt. A tak začal problém v rodine.“
„Zatiaľ žiadny problém nevidím!“
„ Ja som sa rozhodol, že kúpime hotový rodinný dom. Eva s tým súhlasila i keď podotkla, že asi nebudeme mať dosť peňazí. A že jej brat sa rozhodol postaviť dom sám, kúpi len pozemok v Špačinciach. Takéto riešenie sa mi vôbec nepozdávalo. Uvedomoval som si, že nemám dostatok času, aby som veci riešil týmto spôsobom. A ani kontakty. Som mestské dieťa. Všetko som si prepočítal – zišli sa mi poznatky z vysokej a zistil som, že niečo máme našetrené, niečo mi požičajú rodičia a zvyšok doplním hypoúverom. Trošku to trvalo, kým som si všetko dal dokopy. Medzičasom som vybral lokalitu a firmu, ktorá tam stavala rodinné domy. Biely Kostol bol vždy súčasťou mesta, hoci teraz je samostatnou obcou. Aj Eve sa miesto páčilo a odkedy má aj ona malé autíčko -Blška špiónska ako ju nazýva- jej tých päť kilometrov nevadí.
„Stále nevidím problém!“
Peter si objednal druhé pivo a pokračoval: „My sme uzatvorili zmluvu s dodávateľom a hoci sme mali veľa otázok, trnavský právnik zastupujúci dodávateľa nám všetko objasnil a v niektorých bodoch nám vyšiel v ústrety. Zložili sme rezervačný poplatok a stavba mohla začať. Dohodli sme nejaké zmeny vnútri domu – Eva chcela oddeliť kuchyňu od obývačky – tie moderné trendy jej nesedeli, ale dalo sa to. Aj Ďuso sa s elánom pustil do stavania a na všetkých rodinných „fórach“ vykladal, ako to ja robím draho a zle a on prezieravo a šetrne. Problémy začali tým, že našiel nejakého kamoša projektanta, ktorý hoci robil len priemyselné objekty, pustil sa do návrhu domu. Ďuso špekuloval, menil svoje predstavy a konečne, keď to bolo hotové pustil sa do schvaľovania projektu. Projekt nebol dobrý, musel to dať prerobiť, trvalo mu to dlho. Okrem toho zistil, že siete nie sú dovedené až k budúcemu domu a musel zaplatiť aj projekt a neskôr aj skutočné napojenie. Lietal hore dole, platil a zlostil sa.“
„A čo Ty?“
„S manželkou sme sa dohodli, že pravidelne budeme navštevovať stavbu. Mám aj zopár fotiek, s helmou vyzerá Eva celkom fajn. A boli sme spokojní, budovali sa ďalšie domy na našej ulici a spoznali sme našich budúcich susedov. Sú približne v našom veku a tiež majú dve deti.“
„A kde je ten problém?“
„Švagor Ďuso začal stavať – stal sa stavbyvedúcim a hoci bol lekárnikom musel sa venovať betónu a tehlám. Len s tou koordináciou to nešlo. Murárov bolo málo, došli neskôr ako mali, tehál bolo takisto málo, elektrikári ho vodili za nos, zaplatil za okná, ktoré nikdy nedorazili, krov sa mu od začiatku nepáčil a zdalo sa mu, že jeho kamoš projektant slabo nadimenzoval izolácie a tak to išlo dookola. Kričal, nadával, jeden remeselník sa vyhováral na druhého. Problém, ten skutočný nastal, keď mu došli peniaze. Všetko stálo viac ako predpokladal. Jeho stavba sa zastavila. Náš dom dokončili, Eva zmenila farbu stien dvakrát, ale bola spokojná. Dodávateľ, čo slúbil, to dodržal, ba dokonca nám dal navyše tuje. Závad nebolo veľa, bola to kvalitná práca. Nasťahovali sme a ja sa venujem drobným prácam ako sú poličky, ktoré zvládnem spraviť. Keď nás Ďuso navštívil, videl som na ňom, že nám závidí. Všetko kritizoval a Evu to mrzelo. Ale najväčšiu chybu som spravil, že som navrhol, že usporiadame párty na oslavu nášho domu. Všetko bolo dobré, kým mi svokra nevytkla, že som Ďusovi nepomohol v jeho problémoch. Vyzeralo to tak, že na vine som ja. Ja som sa cez to preniesol, ale Eva plakala. A v tom je problém.“
„A čo si spravil?“
„ Zohnal som nejaké peniaze a požičal Ďusovi. Nie, ja som mu ich nedal, dala mu ich Eva. Odo mňa by ich nezobral.“
„A Eva?“
„S domom je spokojná, spriatelila sa aj s inými susedkami a spolu chodia na aerobic v Bielom Kostole. A je šťastná, že deťom sa tam páči.“
„A v čom je problém, koniec dobrý - všetko dobré?!“
„V Ďusovi a vo vzťahu k nám. Jeho dom, keď ho dokončí, nikdy nebude taký dobrý a pekný ako náš – a stále to bude vidieť a vedieť. Takže jablko sváru bude stáť medzi nami. Ďuso je somár!“
 

Bryndzové halušky a Nicole


 Jacques vyšiel na terasu a nadýchol sa. Mal rád babie leto v Bielom Kostole, pripomínalo mu to detstvo v Dijone. Spomenul si na udalosti posledných rokov. Na odchod manželky Marianne, na jej neskoršiu chorobu a smrť. Na neštastných rodičov. A na ponuku firmy prebrať pobočku niekde v strednej Európe. Ani dobre nevedel, kde je Slovensko a už vôbec nie, kde je Trnava... Osamelosť, smutné myšlienky ho donútili, že si zbalil veci a vydal sa do neznáma.
Ľudia na Slovensku ho prekvapili. Hoci v práci boli okúňaví, veď bol veľkým šéfom, ináč boli milí. Začal sa učiť po slovensky, mal ten pocit, že je to po islandčine najťažší jazyk na svete. Toľko výnimiek. Mal osobného učiteľa, Rada, mladého absolventa univerzity, ktorý strednú školu skončil v Rennes a ten sa s ním trápil. Slová ako zmrzlina, bryndza a hrdlorez sa nedali vysloviť. A bryndzové halušky zjesť! Bŕŕŕŕ. Pamätá sa, ako ho pozvali Radovi rodičia na návštevu a ponúkli dobrú slivovicu a neskôr tie halušky. Aby sa neurazili, zjedol niečo z taniera, ale trpel a velebil francúzsku kuchyňu, že nemá vo svojom repertoári bryndzové halušky.
Jacques si kúpil byt v Bielom kostole vo viladome, cítil sa výborne, len niečo mu chýbalo.Všetko bolo dobré, len mu bolo smutne a ani návšteva vo Viedni, respektíve doma ho nepotešila. Roberta, jeho sestra mu poradila, aby viac chodil medzi ľudí. Bol na futbale v Trnave, ale bolo to divoké… Bol na koncerte, ale bolo to ešte horšie, lebo hrali samé melancholické veci. Ani nevedel ako, ale jeho sekretárka ho prihlásila na kurz varenia. Jedával v robote, v sobotu nedeľu v reštauráciách, ale tie jedlá sa francúzskym nevyrovnajú a Slováci varia doma (ani sa nečudoval).
Kurz viedol kuchár, taký ukecaný mužíček, ktorý účastníkov kurzu stále presviedčal, že to domáce, slovenské je najlepšie. A tak sa učili pripravovať plnenú kapustu, rezne (tie slovenské nie rakúske šnicle), knedlíky s hovädzím (vraj je to slovenské a nie české), bryndzové halušky a mnoho iných jedál. A pirohy a štrúdľu. Bolo to celkom príjemné, bolo ich dvanásť, starí aj mladí. Veľa sa hovorilo a smialo, Jacques sa cítil veľmi dobre. Zo všetkých prítomných ho zaujala Eva, mala niečo cez tridsať a bohvie prečo tam chodila, lebo sa zdalo, že variť vie celkom dobre. Hoci sa usmievala, mala smutné oči. Ale čo ho zaujalo, bolo jej ucho. Vlastne uško. Bolo hrozne sexy. Vždy sa tešil na štvrtok podvečer . A nielen na nové jedlo..
Raz ich majster Piťo, tak sa volal kuchár – učiteľ, dal do dvojíc a na potešenie Jacquesa mu pridelil Evu. Uško bolo blízko Jacquesa. Zdalo sa mu, že ani ona neprostestuje. Boli vedľa seba, ale on bol nešikovný. Niekedy sa náhodou dotkli, vždy to „zaiskrilo“, ale neodtiahla sa. Francúzi radi balia pri víne. Pozval ju, ale ona sa ospravedlnila a tak sa dohodli, že najbližšie si urobí čas. Bolo to krásne. Ona vedela trošku po francúzsky, on trošku po slovensky a celý večer sa smiali na ich jazykových chybách. Mala rada Exupéryho, Merleho, Jacques stále objavoval niečo spoločné. Bolo mu fajn. Len v tých očiach bolo niečo smutné.
Raz sa stretli v sobotu a Eva prišla s malým chlapcom - osemročným Tomášom, jej synom. Prekvapilo ho to, ale našli spoločnú zábavu – futbal. Hnali sa za loptou – Jacques niekedy hrával za miestnych amatérov – a neprestali, kým ho poriadne nekopol do členka. Sadli si na zmrzlinu – glace – ako to Francúzi nazývajú a Eva mu povedala svoju príhodu. Vydávala sa mladá, z lásky, ale manžel bol hrubý. Keď sa narodil Tomáš, myslela si, že to prestane. Neprestalo, naďalej pil, bil ju. Bez príčiny. Zbalila sa a odišla od neho aj s Tomášom. Vtedy Jacques pochopil tie smutné oči.

S Tomášom napokon strávili veľa času, stali sa kamošmi, Jacques ho učil francúzske slovíčka. A stále ho lákalo Evine uško. Jedného dňa jej dal bozk na to uško. Zaľúbil sa.
Kurz dokončili. Vzťah pokračoval. Jacques prespával niekedy u nej, inokedy došli do Bieleho Kostola. A zrazu všetko prestalo. Eva sa neozvala, nedvíhala telefón. Jacques počkal Tomáša pred školou. Ten mu prezradil, že mama veľa plače. Vyčítal si, že snáď nejako ublížil, ale nevedel si vybaviť, kedy to mohlo byť. Navštívil ju. Počkali, kým Tomáš zaspí a vtedy mu to povedala. Čaká s ním dieťa. Bol ako obarený, deti nikdy nemal, bývalá manželka ich nemohla mať. Na chvíľu ho zalial pocit blaha, chvíľku zostal nešťastný a Eva s malými uškami a veľkými očami naňgho len pozerala... Neviem čo ho to napadlo, padol na kolená (už nebol tínedžer) a požiadal ju o ruku – po francúzsky. Asi všetkému nerozumela, ale vedela, že sa jej život zmení...

O pol roka..
Nie nezobrali sa, Eva váhala. Ale Jacques kúpil v Bielom Kostole krásny dom s terasou, neďaleko jeho bytu vo viladome. Bol priestranný. Evu neustále podpichoval, že je v ňom dosť izieb pre ďalšie deti. Evu napokon presťahoval aj s Tomášom do nového domu a začal rodinný život. Tomášovi sa nový dom ohromne páčil, našiel si v susedných domoch kamarátov, spolu hrali futbal a stále sa bicyklovali. Ich život nebol bez starostí. Záchodovú dosku nedával hore, zubnú pastu nezatváral, Eva robila často pre Tomáša bryndzové halušky, on musel jesť ako starý Slovák, chlieb s klobásou...

O pol roka..
Na svet prišla Nikola, teda Nicole. Mala tmavé vlasy, sivo-zelené oči a dve malé ušká. Nakoniec bola aj svadba, prišli Jacquesovi rodičia a jeho dve sestry. Babka Nicole tvrdila, že jej vnučka Nicole vyzerá presne ako Jacques, keď bol malý, lenže on má hnedé oči a veľké uši.
Ktovie, keď Nikolka vyrastie, či bude mať rada tie hrozné halušky...

Slováci hovoria: Postav dom, zasaď strom, maj syna. Jacques dom nepostavil, ale kúpil a je výborný, stromy zasadil – susedia mu poradili, aby bola aj slivka – na slivovicu a to posledné.... Uvidíme. Plus tard…

Cibetková káva


Ona a on.
Ich životné cesty sa vyvíjali všelijako, jedného dňa sa pretli a teraz idú vedľa seba.
Bydlisko: Na výslní. Biely Kostol.

On.
Štyridsiatnik, úspešný lekár, rozvedený a druhý raz ženatý.

Ona.
Má tridsaťdva, ekonómka, jedno dieťa, druhé „na ceste“.

On.Vlado Stein. Vždy chcel byť lekárom. Mal to v génoch a ako hovorieval jeho otec, ani sa nepamätá, či niekto z jeho predkov mal inú profesiu. Skoro im to za socializmu nevyšlo, keď sa dedičstvo „profesií“ ako lekár, či právnik, veľmi nepodporovalo. Prijímacie skúšky dopadli výborne, protekcia zabrala – dalo sa kúpiť všetko. Jeho otec výčitky nemal, vedel, že jeho syn chcel byť odmalička lekárom. Bez problémov vyštudoval, obehal lekárske profesie a vybral si otcove zameranie – chirurg. Nechcel žiť v tieni otcovej slávy a nechcel, aby mu pomáhal a tak sa odsťahoval do Trnavy. Práca ho bavila. Bola ťažká a chvíľu to trvalo, kým sa dostal k vlastným prípadom. Boli to drobné veci, ale drel, študoval, slúžil a tak postupoval. Bol si viac istý.

Na susednom oddelení pracovala Katarína, poznal ju zo školy, bola o niekoľko rokov mladšia. Vždy bola ambiciózna, vedela čo chce. Bola aj celkom pekná. Nie veľmi vysoká, ale mala peknú postavu a keď sa smiala, mala jamky na lícach. Pozval ju niekoľkokrát na kávu, vášnivo sa preli o medicíne, išli do kina, na výlety a po čase si nevedel predstaviť voľný čas bez nej. Po pol roku ju požiadal o ruku. Súhlasila, zdalo sa mu, že na to čakala. Manželstvo prebiehalo pokojne. Prenajali si pekný byt, každý mal pracovňu, od začiatku oddelenú spáľňu, chodili do kina, ale väčšinou boli doma, dopĺňali sa najmä odborne, pokračovali v práci. Niečo mu chýbalo, na piate výročie ju pozval na bohatú večeru, daroval jej prsteň, ale celý večer hovorili o rakovine. Vlado nebol spokojný, nevedel prečo. Ba dokonca pri milovaní sa pristihol, že myslí na zajtrajšiu operáciu.

Raz sa Vlado vrátil domov a ženu pristihol v posteli s nejakým mužom. Neskôr mu vykričala, že sa s ním nudila, že aj doma pokračovala v práci a nebavilo ju to. Chcela cestovať, zmenu,... Vlado si uvedomil, že spravil chybu. Vzal si niekho, komu nerozumel, jediným pojítkom bola medicína. Neposkytol jej alternatívu. Rozviedli ich bez problémov. Vlado po rozvode ešte viac pracoval, zatvrdol. Niežeby nemal známosti, ale všetko to boli kolegyne lekárky a vždy sa mu vracala myseľ na jeho bývalú manželku. Desil sa vzťahu a ešte ho zavrhol skôr ako k niečomu hlbšiemu došlo.


Neskôr sa spriatelil so susedou. Bola rozvedená. Mala jedného syna takého problémového šarvanca. Ale bola dobrá milenka a nepožadovala od neho žiadne hlbšie záväzky.


Ona.
Lucia Erdody. Pochádzala z Rožňavy a keď sa jej mama vydala druhý raz, rozhodla sa, že školy absolvuje ďaleko. Niežeby bol otčim zlý, alebo mama sa o ňu nestarala, ale do rodiny pribudli nevlastní dvaja bratia a sestra a neskôr sa jej narodil malý braček. V domčeku im bolo tesno a preto sa tešila, keď vypadla do Košíc a tam absolvovala gymnázium. Bez problémov sa dostala na univerzitu v Brne. Bolo to krásne obdobie. Športovala – plávanie a badminton, veľa kultúry, upútalo ju najmä divadlo. Školu zvládala, ekonómia ju bavila. Boli aj chlapci, ale žiaden taký na život...Lucia sa spoznala s Milošom. Bol z Brna, fešák, vysoký, ovládal reči, optimistický. Zaľúbila sa do neho a myslela si, že je ten pravý. Spolu chodili do kina, na dovolenky, ona snívala a bolo im fajn. Aspoň jej. Keď ju Miloš predstavil rodičom, intuitívne Lucia vycítila, že jeho mama ju nebude mať rada. Bola generál v rodine a svojich dvoch mužov striktne „menežovala“ Tí si na to tak zvykli, že im to nepripadalo čudné a brali to ako samozrejme. Keď Milošova mama začala hovoriť o tom, že „nevesta by mala priniesť veno, keďže Miloušek je sám o sebe cenný vklad do manželstva“, Lucia vedela, kto je jej sok. Na promócie prišiel len Miloš a mama z Rožňavy. Nik iný. Ani neubehlo veľa dní po promóciách a Miloš jej oznámil, že „jeho mamča mu zohnala prácu v Nemecku a nechce ju viazať čakaním a preto navrhol, aby sa rozišli...“ Luciin domček sa rozsypal.

Lucia nechcela zostať v Brne. Hoci mala dobrú a zaujímavú prácu všetko jej pripomínalo Miloša. A potom ho stretla, šiel s nejakou ženou, zastavili sa pri nej a hneď zistila, že čakajú dieťa (pochválila sa). Bolelo ju to, avšak keď zistila, ako ho komanduje, uvedomila si, že Miloš našiel druhého „generála“, presne takého ako je jeho mama.

Lucia chcela odísť, spraviť čiaru za svojim životom v Brne. Bola sklamaná, utrápená, bola single. Mužov si nevšímala, do Rožňavy sa vrátiť nechcela. Nevedela prečo. V novinách náhodou naďabila na inzerát, že banka hľadá odborníka na podniky v rizikovom manažmente. Ešte v Brne sa tomu venovala a tak sa prihlásila. V Trnave, tam hľadali takého odborníka, ju prijali. Zmenila pôsobisko. T mesto bolo pre ňu „terra incognita“.
Lucia sa dobre zapracovala, zvykla si v robote. V súkromí sa vydala na cestu „single“. Rada sa sama prechádzala v prírode, najradšej v sobotu, nedeľu si odskočila na Kamenný Mlyn pri Bielom Kostole alebo sa zatúlala do Karpát. Aj v tú sobotu sa po návrate z prechádzky nechcela vrátiť do prázdneho bytu a tak si zašla do útulnej kaviarničky. Bolo skoro plno, ale našla si miesto pri okne a mohla sledovať život v kaviarni aj mimo neho. Užívala si kávu a hovorila si ako je jej dobre, že je sama. Kaviarnička sa úplne zaplnila. K jej stolu pristúpil muž a spýtal sa, či si môže prisadnúť. Chcela mu povedať, že nie, ale nakoniec privolila.

Vladovi káva vždy chutila v kaviarni a preto vstúpil do malej blízko Hlavnej ulice. Všetko bolo plné, len pri okne sedela mladá žena. Povolila mu prisadnúť si, objednal si kávu, ale nemohol si ju vychutnať, lebo stále mu niekto volal. Zaplatil a odišiel.

Muž sedel, ktorému Lucia dovolila prisadnúť si, pil kávu, telefonoval, zaplatil, odišiel. Telefón zabudol na stole. Bol jej sympatický, ale nejaký roztržitý. Telefón niekoľkokrát zavonil a Lucia ho práve chcela dať čašnícke, keď sa vrátil späť.

Vlado až na ulici zistil, že zabudol telefón – asi v kaviarni. Vtedy si uvedomil, že je sobota a on „nevypol“ zo stresu a zhonu bežného týždňa. Vrátil sa späť a mladá žena s úsmevom mu ukazovala na telefón. Vtedy si všimol, aká je pekná, súmerná tvár, sivo-zelené oči, blond vlasy a niečo z nej vyžarovalo.
„Môžem si opäť prisadnúť?“, spýtal sa s úsmevom. Pobavene kývla a hneď si zložil kabát. Zobral telefón, vypol ho. „Kávu ste už mali,“ povedala mu.
Zrazu sa je spýtal:“Nie ste lekárka?“
„Nie,“ čudovala sa Lucia.
„To len tak,“ zašomral si muž.
„ Bol som vo Viedni a dal som si cibetkovú kávu“, zmenil tému muž a obrátil sa k nej. Lucii sa páčil, iskričky mu hrali v očiach.
„Poznáte cibetkovú kávu?“
„Niečo som počula, má to do činenia s nejakými zvieratkami.“
„ Cibetka je zviera, ktoré je všežravé a za najväčšiu pochúťku považuje kávové plody. Je to maškrtné zviera a vyberá tie najlepšie a najzrelšie plody.“
„A ako sa to dostane ku nám?“, netrpezlivo sa spýtala Lucia.
Vlado sa usmial a odpovedal: “ Cibetka zrnká tej najlepšej kávy natrávi a formou trusu sa dostane von.“
„Bŕŕŕŕ.“ zatriaslo to Luciou.
„Nebojte sa, zrnká sú v tráviacom trakte cibetky fermentované a získavajú tak veľmi zvláštnu chuť a arómu. Zberači káv zozbierajú zrná obalené šupkou, vysušia natrávený plod a vylúpnu ho. Čiže s trusom sa nedostane do kontaktu.“
„Aha?!“, ale v Lucinom hlase znela pochybnosť.
„A je to najdrahšia káva, kto ju ochutná, bude po nej neskôr vždy túžiť.“

Rozhovor pokračoval a Lucia sa cítila príjemne, postupne cítila, že sa roztápa. Niekoľkokrát sa snažila zmrznúť, ba dokonca si spomenula na Miloša, ale vždy ju partner pri stole vtiahol do rozhovoru.
Keď odchádzal, dal jej vizitku, bol lekár. „Nebojte sa nechcem Vás operovať, len sa s Vami stretnúť.“ Lucia vizitku nemala, veď načo by ju mala v sobotu na prechádzke. Povedala mu svoj Email.

Vlado si na Luciu (tak sa mu predstavila) spomenul, hneď v pondelok. Po operácii si umýval ruky a zjavila sa mu v predstave. Rozkošné materinské znamienko na líci. Keď sa v noci vykrádal od susedky, mal výčitky svedomia – čo mu pripadalo čudné, veď nie je neverný, ale uvedomil si, že k susedke už nepôjde. Stále plný výčitiek pozval Luciu na kávu – v sobotu.

Lucia so sebou celý týždeň bojovala, bol jej sympatický, myslela na neho, ale zahnala myšlienky. Ale stále sa vracali. Znovu sa sklame. Bol roztržitá a pristihla sa, že sa doma háda a presviedča sama sebu. Dostala mail, pozýval ju na kávu. Pôjde, nepôjde. Je to záväzok! No a čo sa stane ak pôjde?

Vlado bol ako puberťák. Celý bol nedočkavý, prišiel do kaviarničky o pätnásť minút skôr, stále sa díval na dvere. Preboha, veď mám štyridsať!

Po piatich mesiacoch.

Ona. O ruku ju požiadal vo Viedni, kde ju pozval na cibetkovú kávu. Ona už cítila, že nevie povedať nie.
„Áno!“
Vedela o ňom všetko, aspoň si to myslela. Vedela o jeho neúspešnom manželstve. Ona mu však o Milošovi nič nepovedala, nebolo treba. Bolo to za ňou.

Svadba bola v Bratislave. Rodina Vlada bola fajn, zvlášť sa mu páčila jeho mama, tiež lekárka ako jej syn. Mala také nežné oči. Na svadbu prišla celá perepuť z východu. Aj mama aj otčim. Aj bratia a sestra. Bolo to pekné. Lucia po obrade a počas oslavy, ešte v ten deň, mu oznámila, že čakajú dieťa. Dozvedela sa to tri dni pred svadbou, lekár jej to znovu potvrdil v piatok, deň pred svatbou. A že vraj sú lekári seriózni: keď sa to Vlado dozvedel, od radosti začal skákať a objímať ju a vtedy ju prekvapil. Rozplakal sa. Dospelý muž. A keď to videla, rozplakala sa aj ona. A tak ich „načapali“, ako sa objímajú majúc mokré líca a smrkajúc.


Vldo vedel, že Lucia má rada Kamenný Mlyn a to okolie. Keď sa tam boli prejsť, zatúlali sa do nového mestečka pri Bielom Kostole, Na výslní, tak sa to volalo. Vtedy Vlada napadlo, že keď si Luciu raz vezme, tam by chcel s ňou bývať.

Po desiatich mesiacoch.

On.
Vždy, keď sa Vlado pozrel na Luciu a na ich syna, malého Vladka, vedel, že tentoraz svoju šancu nepustí z rúk. Už druhý raz chybu nespraví. Bude dobrý otec, keď má toľko rokov?

Ona.
Lucia bola šťastná. Krásna rodina, v krásnom prostredí. Chcela by mať ešte dcéru. Vlada iste presvedčí. Ani ho presviedčať netreba. Vedela to.

Ako sme vyriešili Dávidkovu alergiu..


Petra vždy hnevala ľudská hlúposť. Aj preto odišiel zo svojho posledného zamestnania. Podnik, v ktorom pracoval, mohol poskytnúť tie najlepšie služby a tovary, ale využíval naivitu kupujúcich. Bola to nevedomosť alebo malé nároky? Mnohokrát sa mu stalo, že pri rokovaní s klientom hovoril o veciach, o ktorých by nemal. Nútil kupujúceho zamyslieť sa, veď to čo bolo predmetom kúpy, bolo drahé a za mesiac si človek na to nezarobil. Táto schizofrénia ho trápila, napriek tomu sa mu darilo, firme sa darilo. Veľmi často ho volali k reklamačným konaniam. Vedel, že sťažujúci sa klient mal väčšinou pravdu, ale vždy to dokázal tak vyriešiť, že spokojný bol klient aj majitelia firmy. Uvedomil si, že niekedy je ako Don Quijote de la Mancha. Hnevalo ho, že u nás sa v supermarkete predáva ovocie, ktoré na druhý deň zhnije, kým v susedných krajinách to vydrží dlhšie, čudoval sa, že ten istý tovar je lacnejší v cudzine a búril sa proti nezmyselnej byrokracii. Jedného dňa zistil, že rozpráva sám zo sebou, frfle a nechce sa mu ísť do práce. Zavolal do firmy, že si berie dovolenku, celý deň sedel v obľúbenom kresle a rozmýšľal. Keď manželka Hana prišla domov, oddýchla si, spravil jej obľúbený jazmínový čaj, posadil ju k sebe a spustil. Hoci vedel, ako jej odpovie na návrh odísť z firmy, uľavilo sa mu, keď ho podporila.

Na druhý deň ho vo firme presviedčali, aby zostal, aj plat mu chceli zvýšiť, ale zistili, že zbytočne. Keď odchádzal, dostal francúzsky koňak. Vedeli, že nepije, ale k zamestnancom sa chovali rovnako ako ku klientom.
Ale nevedel, čo bude robiť. Veľa čítal, ale nenapĺňalo ho to. Ale pomaly sa to rozbiehalo. Taký buzz marketing. Ľudia sa dozvedeli, že má skúsenosti so zabezpečovacou technikou a volali ho, aby im poradil. Ozvali sa aj firmy a tak si otvoril živnosť. Ale stále dával pozor, aby si toho nezobral príliš veľa a radšej sa venoval menej prípadom ale dôkladne.

Jedného dňa ich navštívil synovec Miro s manželkou Oľgou a synom. Mal Mira rád, obľúbili si aj Oľgu a mali ich za svojich. Mirov otec, Petrov brat, bol čudák a na staré kolená aj dosť pil. nenašiel si cestu k synovi a neskôr ani k neveste. Mirov syn Dávid, bol ako jeho ďalší vnuk, bol to šibal a s Petrom vždy rád zašiel do dielne a tam si niečo stružlikali a skladali. Vtedy ich nikto nevyrušoval.

Aj teraz zišli dole a mladí mali dosť času sa pozhovárať s Hanou. Mladý Dávid mal problémy s kožným ekzémom, ale zlepšilo sa to. Neskôr mu zistili, že je alergický a zle dýchal, trápil sa. Oľga s Mirom chodili k lekárom, ktorí si mnohokrát protirečili, vycestovali aj do Čiech, ale nedostali jasnú odpoveď. Dávid bol alergický na prach a roztoče, zlepšilo sa to, ale stále neboli spokojní. Miro s Oľgou nefajčili, ba dokonca vymenili textilný nábytok . To čo im pomohlo, bol pobyt pri mori, kedy to zmizlo. Dávidovi sa zlepšilo dýchanie, bol aktívnejší a usmievavejší a loptu dokázal naháňať dlhšie bez toho, aby sa zadýchal.

Kým boli pri mori Peter podrobne prezrel ich byt v Trnave. Zistil v Dávidkovej izbe, že pod parapetou je pleseň, ktorá ako zistil, sa vytvorila potom, ako zateplili dom a mladí vymenili pôvodné okná za plastové. Avšak jeho dýchavičnosť sa vrátila, všetci boli z toho nešťastní.

Ale náhoda pomohla. Keďže sa komplikácie opakovali rozhodli sa, že Dávidkovu izbu renovujú – odstránia starú omietku a vymaľujú. Na dobu rekonštrukcie sa presťahovali k Oľginej tete do Bieleho Kostola. Varovali ich, že v prírode je viac peľu ako v Trnave, ale povedali si, že to skúsia. Pravý opak sa stal, presne ako pri mori. Dávidovi sa uľahčilo. Skúsili to neskôr ešte raz a znovu to pomohlo. A tak sa rozhodli, že sa presťahujú na vidiek.
Miro, povolaním informatik, „vygooglil“ adresy novostavieb – do starej alebo rekonštruovanej budovy alebo domu nechcel ísť. Preto požiadal Petra, aby mu pomohol vybrať. Peter, mnohé projekty poznal, pretože v nich montoval zabezpečovacie systémy. Poznal nástrahy nekvalitných bytov a domov a tak sa pustil do analýzy. Ako elektroinžinier bol systémový a v povahe mal dôkladnosť. A tak skoro každý deň večer sedel s manželkou a s mladými a porovnávali. Hana s Oľgou chodili na obhliadky.

Ponúk bolo veľa, reklamy bombastické, realita bola ďaleko od popísaného. Preto si s Mirom vytvorili model, ktorý Oľga „schválila.“ Rodinný dom s garážou v tichšej časti v dedine s dvoma izbami pre deti (Oľga sa pri tom červenala – ona to chcela) nízkoenergetický, kvalitne realizovaný a v rámci ich finančných možností. Dlho sa rozhodovali a Mirovi sa začal veľmi pozdávať rodinný dom v časti zvanej Na výslní. Bol orientovaný na juh, pekná záhrada s terasou a čo ich zaujalo, najmä s ohľadom na Dávida, bol systém riadeného vetrania s výmenníkom. Ten mal aj filter a zachytával cez deň a najmä v noci prach a cudzorodé prvky zvonku. To bolo pre nich mimoriadne dôležité. Tento systém zabraňoval zrážaniu vlhkosti a zabraňoval vzniku plesní. Predajca im bol sympatický, ich zástupkyne boli ochotné aj dobre informované a čo nevedeli, doplnil ich technický námestník a architekt. S Mirom sa vybrali aj do Čeladnej, kde investor zrealizoval celú obytnú štvrť. Hovorili aj s niektorými ľuďmi, ktorí tam bývajú a uspokojil sa, že si miesto a byty chválili – čo im investor sľúbil, to mali.

Miro sa rozhodol, tešili sa všetci. Ten večer bola Petrova žena mĺkva a pretože ju poznal, vedel, že niečo má na srdci. „Budú ďaleko od nás, rada by som bola bližšie, aby som im mohla pomáhať.“ Znovu to bola náhoda, ktorá vyriešila všetko. Ich dcéra Zuzka oznámila, že so svojim snúbencom Jirkom sa chce vrátiť domov do Trnavy, dostali dobré miesto. A hľadanie začalo znovu, ale bolo rýchle, pretože sa už vedeli zorientovať v ponuke. S predajcom sa dohodli – dal im bonus, pretože rodina sa rozhodla brať už tretí byt, vlastne dom, pretože si vybrali susedné rodinné domy.

Prešiel rok, plný samých zvratov. Bývali na Slnečnej ulici – oproti sebe a úspešne čelili novým udalostiam, takým aké sú len v amerických filmoch. Domy boli pekné, dobre sa bývalo, reklamácie, hoci drobné, investor rýchlo odstránil. Dávidko už nemal také problémy s dýchaním a zlepšovalo sa to. Petra stále ťahal na bycikel a kúpať sa na Kamenný mlyn. Tešil sa, že bude mať sestričku a vymyslel si, že musí byť pekná a preto ryšavá. Spokojná bola aj dcéra Zuzka, ktorá mala „termín“ práve vtedy ako jej „švagriná“.
A čo viac. Ozval sa Petrov brat a Mirov otec. Bol na liečení , depresie ustúpili a prišiel sa pozrieť na svojich. Najšťastnejší bol Dávid, ktorý mal dvoch dedov, to žiaden zo spolužiakov nemá.

 

created by catmedia